Otázky prenosu a protiprenosu stoja v súčasnosti ešte stále v pozadí záujmu lektorov konštelácií. O tejto problematike sa nehovorí, lektormi je neuvedomovaná. Z princípov fungovania systémov však vieme, že to, čo je vytlačované, prehliadané, má tendenciu získavať svoju pozornosť na inej úrovni.

V prípade lektorov to môže byť napríklad v podobe „acting out“ jednania, kedy majú tendenciu vybíjať svoj protiprenos manipulatívnymi a mocenskými reakciami vychádzajúcimi z pocitov omnipotencie. Veľký vplyv na takomto postoji k prenosovým momentom môže mať práve prístup B.Hellingera, ktorý zdôrazňoval, že konštelácie nie sú psychoterapia, pričom sa staval odmietavo voči terapeutickému vzťahu.

Je však ilúziou myslieť si, že prenos a protiprenos je výsadou sformovaného terapeutického vzťahu. Pohotovosť k prenosu patrí podľa britskej terapeutky Jeniffer Mackewn k jednému zo základným spôsobov organizovania poľa, kedy nazeráme na svoju súčasnú realitu optikou vlastnej minulosti, neukončených záležitostí a fixovaných gestaltov, v rozpore s okolnosťami aktuálnej situácie (Mackewn, 2004).

Prenos síce spôsobuje distorziu reality no na druhej strane umožňuje ekonómiu fungovania. V podstate už v prvých sekundách kontaktu nám môžu nabiehať vzorce z minulosti, ktoré navodzujú pocit známosti a tým pádom i bezpečia, prípadne nebezpečia. To znamená, že aj pri jednorázovom stretnutí lektora konštelácií a jeho klienta, sa na základe aj minimálnych zdieľaných alebo pozorovaných vstupných informácií spúšťajú v lektorovi neuvedomované procesy, modelujúce ich vzájomný kontakt.

Z praktického hľadiska rozlišujeme niekoľko typov protiprenosov:

1. Proaktívny – na klientových reakciách v podstate nezávislý prenos lektora, ktorý vychádza z jeho vlastnej minulosti (napr. staršia klientka môže vďaka svojmu veku v lektorovi vyvolať prenos na jeho matku).
2. Reaktívny – lektor reaguje na klientove prenosové pocity, či reakcie, a dokonca sa podľa toho i chová (napr. zneužívaná klientka ktorá vystupuje z pozície obeti môže v lektorovi vyvolať buď tendencie byť v roli záchrancu, alebo páchateľa pričom klientku použije na nasýtenie si svojich narcistických potrieb).

Špecifickou formou reaktívneho protiprenosu je tzv. projektívna identifikácia, ktorá je typická pre hraničný typ klientov. Pri nej klient nevedome prevedie svoje pocity na lektora, ktorý podľa toho jedná (napr. klient s hlboko potlačenou zlosťou privedie lektora do zúrivosti, pričom sám zostáva kľudný a akoby nad vecou).

1. Konkordantný – lektor je schopný prežívať pocity, ktoré má aktuálne klient potlačené. Tento typ protiprenosu je umožnený vďaka veľkej schopnosti naladenia a empatie a dalo by sa povedať, že je v priebehu stavania konštelácie žiaduci (napr. lektor vyciťuje v priebehu stavania v konštelácii obrovský nepomenovaný a zamrznutý smútok, pričom sám zažíva smútok, ale zástupcovia sú od pocitov odrezaný. Na základe toho sa rozhodne postaviť zástupcu pre prežívanie.)

Na rozdiel od konkordantného protiprenosu, ktorý je v konšteláciách žiaduci, sú predchádzajúce typy (teda proaktívny a reaktívny) nežiaduce. To však neznamená, že neexistujú. Popieraním protiprenosu, popierame časť reality. Preto je dôležité, aby lektori uznali svoju tendenciu prenášať a boli otvorení skúmaniu vlastných slepých škvŕn, v čom im môže napomôcť nielen kvalitné vzdelávanie počas výcviku, ale aj kontinuálny osobnostný rast a dozrievanie, umožnené napr. absolvovaním individuálnej psychoterapie, alebo iných foriem práce na sebe. Zároveň je pre odkrývanie vlastných prenosových tendencií mimoriadne prínosná supervízia svojej konštelačnej práce.

Iný pohľad na prenos a protiprenos vychádza z pozície konceptu vnútorného dieťaťa a vnútorného rodiča klienta a lektora. Rozlišujeme niekoľko variant:

1. Pozitívny prenos a protiprenos – detská časť klienta si idealizuje rodičovskú časť a projikuje ju na lektora, ktorý sa podľa toho môže chovať
2. Negatívny - detská časť klienta si devalvuje (znehodnocuje) rodičovskú časť a projikuje ju na lektora, ktorý sa podľa toho môže chovať

Oba typy prenosov sú dobre rozpoznateľné

1. Klient prenáša detskú časť svojho skutočného rodiča na lektora a sám vystupuje z pozície rodičovskej časti (napr. klient prenáša detskú časť svojho otca, ktorá je veľmi vystrašená, na lektora a chová sa k lektorovi ochraniteľsky)
2. Klient prenáša svoje vnútorné dieťa na lektora a sám sa chová k nemu z pozície rodiča (často z pozície, ako sa k nemu skutočne chovali jeho vlastní rodičia)

Tieto dva typy prenosov sú veľmi jemné, ťažko postrehnuteľné a nezriedka vytvárajú veľmi nepríjemné situácie.

Na základe akých signálov sa dá rozpoznať, že dochádza u lektora k procesom protiprenosu?

1. Kognitívny zmätok
2. Nepočúva, alebo nevenuje pozornosť určitým zdeleniam, opakovane si nevšíma určitý druh emócií u klienta, alebo zástupcov
3. Prítomnosť silných, alebo žiadnych emócií
4. Namiesto empatie začne vo vzťahu ku klientovi prežívať silné pocity sympatie či antipatie
5. Impulzívne reakcie lektora
6. Acting out (agovanie) – napr. lektor prekračuje hranice seminára, opakovane kontaktuje klientku mimo terapeutický setting, snaží sa ju zachrániť
7. Lektor prekračuje časové hranice
8. Telesné prejavy – zvieranie hrdla, tlak na hrudi, búšenie srdca v určitej konkrétnej situácii
9. Lektorovi sa zrazu aktivizuje veľa obrán – veľa racionalizuje, intelektualizuje, projikuje, splittuje (štiepi) atd.
10. Distorzia sebauvedomenia čo sa týka veku – lektor sa naraz cíti omnoho starší, väčší, alebo menší/detský
11. Regresívne chovanie – vykazuje detské/vývojovo staršie reakcie
12. Strata spontánnosti – lektor sa chová upäto, neprirodzene, výrazne sa kontroluje
13. Pocit bezmocnosti či paralýza v lektorových reakciách
14. Lektor pracuje veľmi „tvrdo“, príliš sa snaží oproti svojmu štandardu
15. Na určitého klienta neustále myslí, prípadne neustále ma potrebu o ňom hovoriť, sťažovať sa na neho
16. Opakovane sa mu o klientovi, či o určitej situácii s klientom sníva.

Najlepšími prostriedkami pre prácu s prenosom a protiprenosom súuvedomenie a kontakt, pretože tam, kde je prenos, tieto aspekty absentujú. To od lektora vyžaduje kvalitnú sebareflexiu, rozvíjanie pozície metapozorovateľa, otvorené srdce a znalosť patričných procesov. Z určitého hľadiska môžeme vnímať aj stavanie konštelácie ako prácu s prenosom klienta, kedy cez znázornenie modelu klientovej reality dochádza k zvedomovaniu jeho anachronických, rigidných vzorcov, pričom spoluvytvárame priestor pre  nové, zrelšie formy vzťahovania sa k svetu, ľuďom a rodine.

V každej konštelácii je dobre pozorovateľný posun od nekontaktu, kedy sa zástupcovia navzájom nevnímajú, pozerajú sa inam, prípadne neprežívajú pocity, ku kontaktu očnému, dotykovému, verbálnemu, či pocitovému (rituálne vety v podobe: „teraz ťa konečne vidím“, „navždy zostaneš v mojom srdci“ ).

Obchádzanie prenosu lektorom, alebo dokonca chovanie sa v zhode s ním, klienta utvrdzuje v jeho nezrelých vzorcoch chovania a prežívania. Veľmi podnetný pohľad na túto problematiku predstavuje prístup britského terapeuta Kena Evansa, podľa ktorého vždy, keď vo vzťahu medzi klientom a terapeutom dominuje prenos a protiprenos, ukazuje to nejaké deficity vývojových potrieb (Evans, 2011). Koncept vývojových potrieb začali ako prví rozvíjať objektný psychoanalytici na čele s Heinzom Kohutom a v súčasnosti predstavuje jeden z najmodernejších pohľadov v psychoterapii. Evans rozlišuje 8 základných vývojových potrieb, pričom tieto potreby sa môžu objavovať viac menej v ktorejkoľvek fáze vývoja a cirkulárne sa opakujú.

K týmto potrebám patria:

1. splynutie – Merge – okrem psychického splynutia s matkou v prvých mesiacoch života kojenca, táto potreba sa týka aj primeraného fyzického kontaktu. Dieťa potrebuje byť dostatočne dlho a kvalitne fyzicky držané, na druhej strane potrebuje mať priestor, potrebuje byť nechané na pokoji. Obe tieto polarity by mali byť vyvážené a dobre načasované, čo nakoniec vytvára kvalitný containtment.
2. zrkadlenie – Mirroring – dieťa potrebuje byť videné, počuté ako ľudská bytosť, ako celok, potrebuje od rodičov primeranú odozvu, potrebuje byť potvrdzované, obdivované, oceňované (za schopnosti, za progres).
3. idealizácia – Idealisation – dieťa si potrebuje idealizovať aspoň jedného z rodičov, potrebuje cítiť, že na svete je niekto veľký, silný.
4. imitácia (identifikácia) – Twinship – dieťa potrebuje mať možnosť s niekým sa identifikovať, napodobovať niekoho a potom si ho zvnútorniť.
5. sebadostatočnosť – Efficacy/Efficiency – dieťa potrebuje vedieť, cítiť, kedy stačí. Kedy je čoho dosť. Rodič zdôrazní, že „takto to stačí“, „takto to je dobré“. Dieťa sa naučí, že je dosť dobré.
6. iniciovanie – Initiating -  ak dieťa nevie čo a ako má urobiť v určitej situácii, rodič mu to ukáže – „pozri, takto sa to robí“.
7. popasovanie (držanie hraníc) – Adversarial – dieťa potrebuje dostať hranicu, počuť „nie“, ale rodič by to mal robiť nezahanbujúcim spôsobom, kedy zároveň zdôrazňuje, že to na vzťahu nič nemení, že láska naďalej prúdi.
8. prináležitosť – Belonging – dieťa potrebuje cítiť, že niekam/k niekomu patrí, je niečoho súčasťou.

V prípade, že nedôjde v priebehu vývoja k ich dostatočnému uspokojeniu hlavne zo strany rodičov, vzniká u dieťaťa fixácia. V dospelosti má človek potom tendenciu opakovane sa vystavovať podobným situáciám, poprípade si organizovať  realitu tak, aby mohlo dôjsť k ich naplneniu. Keďže ale používa k tomu staré detské vzorce, ich naplnenie nikdy nemôže nastať. Podľa Evansa je práve tento fakt podstatou prenosu a úlohou terapeuta je uvedomiť si, že sa jedná o prenos a rozpoznať, aký typ potreby stojí v jeho pozadí. A nakoniec vytvoriť vhodné podmienky pre reparáciu a následné uspokojenie. Ak lektorove uvedomenie chýba a je v protiprenose, znovu klienta utvrdzuje v jeho neuspokojujúcej situácii a podporuje fixáciu nefunkčných vzorcov.

Model vývojových potrieb je zvlášť užitočný pre lektorov, ktorý pracujú s konceptom vnútorného dieťaťa. Keď ale vezmeme do úvahy pohľad, podľa ktorého rodinná konštelácia odráža klientovu vnútornú realitu z prvých siedmich rokov života, potom veľké množstvo systémov je odrazom deficitu niektorej z potrieb. Podrobnejšia analýza typických rituálnych viet, prípadne typických foriem konštelačných pohybov naznačuje, že vlastne sú vyjadrením snahy o naplnenie toho ktorého deficitu. Napr.:

• „ My patríme k sebe.“ – potreba prináležitosti
• „Ty si veľký, ja som malý.“ – potreba idealizácie
• „Urobil som pre teba toľko, koľko bolo dobré a možné.“ – potreba sebadostatočnosti
• „Zostanem u teba.“ – potreba splynutia
• Dokončený pohyb smerom k (matke) – potreba splynutia
• „Aj keď si urobil to, čo si urobil, stále zostaneš mojim milovaným synom.“ – potreba popasovania
• „Pochádzam z tvojej krvi.“ – potreba imitácie/identifikácie
• „Vidím ťa.“ – potreba zrkadlenia

Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam, sú otázky prenosu a protiprenosu pri stavaní konštelácie snáď ešte dôležitejšie, než pri individuálnom kontakte s klientom, pretože ovplyvňujú celú plejádu procesov, jednotlivé prvky systému, tým pádom i celý systém, klienta a aj všetkých zástupcov. Keďže doteraz nie je úplne jasné, čo robia so systémami a ich prvkami nepodarené alebo nevhodné konštelačné zásahy, je riziko podcenenia protiprenosu príliš veľké.